Odvaha odpustiť
Odvaha odpustiť
Erik vyrovnal pokrčený papierik s krátkym textom a uložil ho k stovke listov, ktoré chvíľu ležali na malom stole. Týchto sto listov si nikdy nenechá vziať. Vyžarovali vôňu a energiu neznámej ženy. Držali ho pri živote celé dva roky, dodávali mu sebavedomie, menili jeho povahu, uspávali ho po dlhom nudnom dni a robili mu spoločnosť vo chvíľach najhlbšej samoty.
Práve sa vrátil z výkonu väzby po rovných dvoch rokoch spytovania si svedomia. Neisto sa dostával do reality slobody už druhý deň a opakovane si vychutnával nezamrežovaný pohľad z okna rodičovského domu.
Starostlivo uložil všetky listy do zásuvky ošarpaného písacieho stolíka a prikryl ich knihou.
Budú tu len chvíľu, kým si neobstará vlastný útulný byt na príjemnom mieste. Nemal rád sentimentalitu, ktorou bol pohltený tento starý dom.
Mama ho po dvoch rokoch privítala, akoby prišiel z dlhej dovolenky a už druhý deň sa k nemu správala ako k dvadsaťročnému nespratníkovi. Presne tak, ako to robila do chvíle, kým sa prvýkrát neodsťahoval. Mal vtedy dvadsaťsedem rokov, skvelú prácu, veľa priateľov a množstvo peňazí. Mal všetko, čo si človek v jeho veku mohol želať.
Keď krátko po tom, čo odišiel, zomrel otec, jeho prítomnosť v dome vymenila sestra Linda, ktorá sa rozviedla. Mama tak neostala sama a naviac Linda prišla do tohto domu bývať so svojim synom. Ten pred mesiacom oslávil osem rokov a vďaka nemu to v dome aspoň trochu žilo. Pobehoval po izbách, stále rozprával a hlučne sa hral s autami.
„Začínam úplne odznova,“ pošepol Erik a v mysli si prebehol, čo všetko musí zariadiť. Nový telefón, nové bývanie, nové auto, nová práca, noví priatelia. A potom začne pátrať po nej. Žene, ktorá určite prišla priamo z neba, aby ho zastavila vo chvíli, keď sa rútil do najväčšej katastrofy svojho života. Istotne stála pri ňom ako anjel strážny aj v tú noc, keď v jeho aute zomreli dvaja ľudia a on jediný vyviazol len so škrabancami. Ešte nikdy ju nevidel, ale vďaka nej stojí teraz pevne oboma nohami na zemi a má jasno v tom, kam sa bude odteraz uberať jeho život. Musí ju nájsť a ak bude treba, uprosí ju na kolenách, aby mu dala šancu.
„Tak, čo máš nové? Začni!“ spustila Kamila a Izabela sa pousmiala.
„Prečo mi stále kladieš túto otázku, keď dôvodom, prečo sme tu, si ty?“
„Zahrievacia,“ odvetila Kamila pobavene a vykúzlila široký úsmev na mladého čašníka.
„To, čo stále, zlatko,“ objednala a mladík potvrdil objednávku.
„Dvakrát cafe late?“
„Áno! Presne!“ zaklipkala na neho veľkými očami. Pohľadom ho odprevadila a vzdychla. Uprela zrak späť k Izabele. Mlčky.
„Začni Kami. A netvár sa tak pri tom,“ prerušila Izabela vzniknuté ticho.
„Vedela si to!“ priznala Kamila sklamane. „Mala som ťa poslúchnuť!“ dodala.
„Rozišli ste sa?“
„Áno!“
„To bola ale rýchlovka. Poučila si sa?“
„Poučila som sa akurát v tom, že ťa mám vždy počúvať!“
„Kami, začni na sebe konečne pracovať,“ sprísnila Izabela.
„Keď u mňa to nefunguje!“ povedala skleslo a mračila sa.
„Nefunguje? Spomínaš si na otázky, ktoré som ti kládla? A na ich odpovede? Akonáhle zaváhaš pri odpovedi, je to znamenie. Vystražná oranžová vlajka. Vedela si, že nespĺňa tvoje požiadavky na správneho partnera, ale vrhla si sa do toho. Tak teraz mi povedz, čo si z tejto skúsenosti získala?“
„Akurát som stratila čas.“
„Žiadna strata času. Zistila si, že vlastnosti, ktoré tvoj partner nemá, si nedokážeš počas vzťahu len tak domyslieť. Vydolovať ich z neho by znamenalo, že sa pokúšaš meniť ho, a to je najväčšou hrozbou akéhokoľvek vzťahu.“
„Áno! Ovládam takmer všetky tie tvoje múdrosti, Izabel,“ pregúlila očami.
„Teoreticky.“
„Smiem osobnú otázku?“ zodvihla zvedavo viečka.
„Odpoviem ti na ňu rovnako.“
„Nevieš, čo sa chcem opýtať,“ zvráštila čelo.
„Viem, Kami. Vždy keď sa rozprávame o partnerských vzťahoch, chceš vedieť to isté.“
„Asi preto, lebo čakám, že mi konečne raz odpovieš obšírnejšie, ako len vetou: Ja som šťastná.“
„Bude sa ti páčiť veta: Môj pocit šťastia mi nevezme ani prípadný nesprávny partner?“ krútila hlavou.
„Ty určite nie si z tejto planéty,“ krútila hlavou a Izabela sa naširoko usmiala.
„Pozri, Kamila, vrháš sa bezhlavo do vzťahov, pretože sa bojíš, že ostaneš sama. Stále si sa od toho pocitu strachu neoslobodila. Nestane sa to za noc. Musíš na tom pracovať. Vždy ma pozveš na kávu, len aby som ťa namotivovala, ale akonáhle odídeš z kaviarne, si znovu tam, kde si bola predtým. Nestačí ovládať teóriu. Začni ju praktizovať. Musíš tomu venovať viac času. Povedala by som, minimálne toľko, koľko venuješ chatovaniu na zoznamke. Ver mi, stojí za to pracovať na sebe.“
„Nemám v sebe toľko odhodlania ako ty.“
„Si pohodlná. Stačí sa rozhodnúť. To je to najmenej, čo môžeš urobiť. Povedz svojmu dodávateľovi internetu, nech ťa aspoň na týždeň odpojí. A teraz mi prepáč. O pätnásť minút mám stretnutie.“
„S chlapom?“
Rozosmiala sa. „Si nepolepšiteľná.“
„Ty sa nebojíš, že ostaneš sama? Máš už tridsaťštyri rokov, Izabela.“
„Prepáč, ale ja nepoznám pocit opustenosti a osamelosti. Znamenalo by to, že sa ľutujem. Navyše, skús aj ty trochu viac otvoriť oči. Okrem tých podivných mien na nete existujú aj ľudia so skutočnými menami a tvárami. Zvykneme ich nazývať priatelia, rodina, susedia... Pa, Kami. Drž sa!“ pobozkala ju na obe líca a ladne odkráčala.
Pred štyrmi rokmi:
„Majka, dnes večer ťa čakám! Nesklam ma, lebo to bude najhorší darček k mojim narodeninám,“ zaznelo kanceláriou.
„A koľko že to oslavuješ, Erik? Osemnástku?“ zašvitorila.
„O desať viac, zlatko. Ja viem, že tak nevyzerám...“ dodal Erik a zatvoril za sebou dvere. Rezko vykročil do dlhej chodby so širokým úsmevom na perách, ktorý odkrýval dokonalú prácu stomatológa.
„Pán Majerčák, vy už odchádzate?“ začul.
Zastal a otočil sa k dverám presklenej kancelárie.
„Áno, pán riaditeľ. Vzal som si na zvyšok dňa dovolenku. Oslavujem dnes narodeniny. Potrebujem ...“
„Och, áno. Tak všetko najlepšie! A nech sa vám aj naďalej tak skvele darí. Ste pre našu spoločnosť veľkým prínosom,“ povedal podávajúc mu ruku a Erik si uškrn nechal, až keď bol z dohľadu. Bol skutočne hviezdou podniku, ale ako nekompromisný manažér vo veku dvadsaťosem rokov, bol tŕňom v oku pre mnohých starších kolegov, ktorých prácu riadil. Za posledný rok prispel k nárastu produkcie o päťdesiat percent. Nikdy ani len nepremýšľal nad tým, žeby ho na jeho poste mal niekto vymeniť, ale ak by k tomu došlo, mal otvorené zadné dvierka. Obchodovanie s komoditami z pohodlia domova. Činnosť, ktorá mu pri jeho šťastí vynášala dvojnásobok jeho manažérskeho platu.
Zabuchol dvere svojho novučkého volkswagenu a interiérom sa rozdunela hudba. Nemal ešte ani
poznávaciu značku, keď zaplatil prvú pokutu za rýchlosť. A hneď potom oslávil nielen kúpu auta, ale aj zaplatenú pokutu v kruhu desiatich svojich priateľov. Bolo medzi nimi šesť dievčat a len jedna, s ktorou ešte nespal. Oslava sa konala ako inak v jeho útulnom dome na tichej ulici a predčasne ju ukončila druhá návšteva mestskej polície. Erik sa vtedy opieral o zárubňu dverí a šmátral sa v tučnej peňaženke, v ktorej hľadal peniaze na pokutu za rušenie nočného pokoja.
„Ak budeme nútení prísť ešte raz, predvedieme vás na policajnú stanicu,“ vypočul si a zatvoril dvere policajtovi pred nosom.
Vďaka tejto skúsenosti sa rozhodol, že narodeniny oslávi pre istotu v nejakom podniku. Ostávalo len veriť, že ich pre nevhodné správanie nevyhodia. Usmial sa pri pomyslení na tento scenár.
„Do riti, sliepka, čo sa trepeš!?“ Prudko šliapol na brzdu a očami odprevadil chodkyňu na prechode pre chodcov. Perami mu poslala: „Ďakujem,“ a s jemným úsmevom odvrátila hlavu.
„Pohni sa, lebo ti odkrojím z päty!“ vypľul namrzene.
Konečne zaparkoval a rútil sa do baru.
„Erik? Erik Majerčák?“ ozvalo sa chodbou. Spomalil a obzrel sa.
„Oh, Martin,“ vykoktal.
„Som rád, že som ťa stretol, kamarát. Začiatkom roka chystáme stretnutie spolužiakov, môžeš mi dať svoje ...“
„Prepáč, nemám teraz čas,“ odbil ho.
„Hej, človeče, nevideli sme sa niekoľko rokov a ty si nenájdeš chvíľku?“
„Sorry, ale som veľmi zaneprázdnený. Ty niekde pracuješ?“ spytoval sa a pomaličky sa vzdiaľoval.
„Momentálne nie, ale...“
„To som si myslel. Maj sa!“ uzavrel a zrýchlil tempo.
Otvoril dvere baru a rezko vošiel.
„Wau!“ nazrel do uzavretého boxu, ktorý pre tento večer bude patriť len jemu a jeho dvanástim priateľom. „Toto sa mi páči. Tu ťa pretiahnem, Juliana,“ zasmial sa.
Jeho život bol za posledný rok ako rozprávka. Snom, ktorý snívate, keď líhate do postele a nad ktorým občas stratíte kontrolu. Najprv skvelá práca, potom útulný dom, novučké auto a už dlhodobo len tie najkrajšie a najlepšie baby, party, oslavy.
Ale dnešok tento jeho bujarí život možno zavŕši. Je čas na zmenu.
Izabela sa pohodlne usadila, prikryla dekou a uložila pred seba notebook. Uvoľnila dlhé vlasy zovreté v gumičke a prehrabla sa v nich prstami. Bylinkový čaj a vonná sviečka prevoniavali obývačku. Bolo krátko po ôsmej hodine večer. Televízor vytváral kulisu a ona uprela zvedavý zrak na písmenká pred sebou. Ledabolo vnímala otvárajúce sa dvere, šuchot na chodbe a potom unavené kroky smerom k nej.
„Ahoj miláčik,“ zaznelo do ticha a po jej tvári sa mihla ruka jej manžela.
„Pracuješ?“
„Áno, na sebe, zlatko,“ odpovedala mäkko.
„Ako vždy,“ podotkol a stratil sa v kúpeľni.
Než vyšiel, postávala pri mikrovlnke a zohrievala pre neho večeru.
„Tak ako?“ uprela na neho spýtavý pohľad.
„Prepáč, nedá sa. Môžem čerpať dovolenku až keď dokončíme robotu.“
„O mesiac, je tak?“ uisťovala sa.
Neurčito prikývol a prišiel si po objatie. Jeho široké ramená ju celú zahalili a ak by ju privinul silnejšie, určite by nepolapila dych.
„Pôjdem k mame sama, Patrik,“ požiadala.
„Izabela, nesúhlasím s tým.“
„Som dobrá šoférka. Nie je to na konci sveta.“
„Nie, to nie je, ale zabudla si, že budeš mať v aute ročné dieťa, ktoré sa cestou bude dožadovať pozornosti. Môže sa rozplakať, alebo čo ja viem!“
„Tak zastanem. Je to len sto kilometrov. A ostanem nanajvýš dva dni, aby si mi neumrel od hladu, okey?“ usmiala sa, ale Patrikova tvár ostávala vážna. Mlčal a jeho výraz v tvári hovoril za všetko. Hltavo do seba hádzal jedlo a hlučne narábal príborom.
„Prosím ...“ zapišťala.
„Izabel, ja viem ako šoféruješ, ale ani ty, ani ja nevieme, ako šoférujú iní.“
„Privolávaš nešťastie! Kedy sa to odnaučíš?“ nazlostila sa.
„Kriste pane!“ vyletel. „Aké nešťastie!? To, že vidím veci realisticky!?“
„Sú to nezmysly! Ak by si veril, že dorazím v poriadku, tak by sme to vôbec nemuseli riešiť.“
„Dobre, tak dobre! Použijem iný argument. Chcem ťa mať doma. Teba aj našu Patríciu,“ sklopil zrak k jedlu. „O päť týždňov dostanem dovolenku a potom si urobíme výlet. Pôjdeme kamkoľvek budeš chcieť. Ale teraz ťa prosím, zostaň doma!“
„Patrik, ty aj tak celé dni nie si doma, tak čo je to za argument? Pracuješ ešte aj v nedeľu.“
„Áno, to je fakt. Tiež by som si už najradšej oddýchol!“
Vstal a s buchotom uložil tanier do drezu.
„Prečo to nepovieš?“
„Čo ako?“ spozornel.
„No, ten skutočný dôvod, prečo nechceš, aby som s malou na dva dni odcestovala. Je také ťažké povedať, že ti budeme chýbať, lebo nás ...“
„Vídíš,“ prerušil ju, „vieš to aj bez toho, aby som to hovoril,“ uzavrel a vrútil sa do spálne. Povzdychla. Áno, vie to, ale Patrik to nedokáže nahlas povedať. Prečo? Obaja by sa cítili oveľa lepšie. Láska by poletovala celým ich bytom a pre tieto výmeny názorov by nebol priestor.
Izabela sa vrátila k notebooku. Prihlásila sa a na jej konte blikalo hneď niekoľko mailov, správ a začali sa vynárať okienka od četujúcich.
Otvorila svoj profil a zmenila text v správe pre tento deň: „Vaša manželka istotne tuší, že ju milujete, ale kedy ste jej to naposledy povedali?“
Uložila zmenu a zvedavo otvorila blikajúcu obálku: „Buď taká láskavá, a prestaň tlačiť mojej manželke tie kaleráby do hlavy. Neprajem si, aby si jej ešte niekedy písala.“
Vypleštila oči, zhlboka sa nadýchla a odpísala:
„Dušan, ak svoju manželku úprimne miluješ, nemáš dôvod obávať sa, že ťa opustí. Ale ty pravdepodobne nemáš rád ani sám seba. Prajem ti, aby si čo najskôr našiel lásku v sebe.“
Odhlásila sa a vhupla k Patrikovi do postele. Ešte päť týždňov si ho bude užívať len v noci.
Nočný život v meste postupne utíchal a k záverečnej sa schyľovalo aj v bare, kde Erik oslavoval svoje narodeniny. Za ich stolom však alkohol stále tiekol prúdom a jemu sa ani v najmenšom nechcelo prestať.
„Juliana, prisahám ti, že ak mi dáš šancu a začneme spolu chodiť, tak dnes pijem naposledy,“ dobiedzal podgurážený.
V skupinke sa rozľahol smiech.
„Porozprávame sa o tom, keď vytriezvieš, Erik. Dobre?“ snažila sa ho odbiť.
„Dobre,“ pristal a privrel viečka. Čašník ich prišiel už druhýkrát upozorniť, že je záverečná, ale od spoločného stola odišli zatiaľ len traja. Po jeho ďalšej prosbe sa konečne všetci zodvihli a dotackali sa von. Erik si sadol za volant, ale Juliana ihneď zasiahla.
„Dúfam, že len žartuješ,“ vyplesla zdesene.
http://www.1000knih.sk/obchod/odvaha-odpustit